Dni vďakyvzdania

Keď k nám prišla mama, najprv nosila moje papuče. Potom som jej kúpil vlastné v čínskom obchode so zmiešaným tovarom. Nakúpil som všetko, čo by mohla potrebovať, aby sa o nás dobre postarala: teflónovú panvicu, veľký a malý hrniec, tanier pre každého aj škrabku na zemiaky. Pas som zamkol u seba, aby nás mama neopustila. Keď mala po týždni letieť naspäť, ubezpečili sme ju, že pre hustú hmlu nič nelieta. Dnes ani zajtra. Poprosil som ju, nech navarí slepačí vývar. Večer sme všetci sedeli za stolom, hlavy v tanieroch. V New Yorku bola slnečná jeseň. Mame sme povedali, že nad letiskom JFK silno fúka.   

„Pozri sa, koľko ľudí pod hlavičkou Occupy Wall Street skloňuje slovo starostlivosť. My sme problém chýbajúcej starostlivosti vyriešili.“ Každý si našiel spôsob, ako ospravedlniť domáce väzenie mojej mamy. Samozrejme, kľúče dostala. Poznala cestu do práčovne a do obchodu. Chodila každý deň, aby nemala ťažké tašky. Do práčovne si nosila vrecúško so štvrťdolárovými mincami, ktoré nahádzala najprv do práčky a potom do sušičky. Nebolo treba nič povedať. Mama napriek tomu vždy pozdravila čínsku rodinu, ktorá práčovňu prevádzkovala: „Dobrý deň!,“ povedala. „Dobrú chuť!,“ zaželala, keď obedovali z pripravených téglikov porozkladaných na Timesoch. „Kreditka alebo debetná?,“ pýtali sa jej pri pokladni v obchode. Mala povedať debetná a bolo po rozhovore.

„Ako bolo v škole?,“ pýtala sa mojich spolubývajúcich Alejandry a Javiera. Zdvihli palec, že dobre. Pokývali hlavou zo strany na stranu alebo mávli rukou, aby sme šli radšej bez rečí večerať. Mama vytiahla z odtoku vane chumáč vlasov a pri večeri ho podržala Alejandre pred očami. Otvorila kôš a vlasy s hnusom odhodila. Alejandra pokrčila plecami, čosi chvíľu mlela o Occupy Wall Street a potom sa ponúkla, že umyje riady namiesto mamy.

Alejandra sa začiatkom jesene rozišla s priateľom, ktorý ju dovliekol za mláku. Dostal miesto v Google: „Poď so mnou, láska!“ povedal vraj. Po pol roku v Štátoch Alejandra pribrala tak, že si musela kúpiť komplet nový šatník. Dal jej svoju kartu a poslal ju do obchodného domu Macy’s: „Keď sa spýtajú, povedz kreditná“. Zastavila sa na dva a poltom poschodí v Starbucks na karamelovú kávu a mrkvový rez. Cez zábradlie pozerala na ženy prehŕňajúce sa značkovými kabelkami. Predstavovala si, že aspoň jedna z nich je jej kamarátka, vypijú spolu kávu a rozdelia si zákusok. „Viem, ako zbaliť chalana, čo povedať, aby si nevšimol, že ho balím. Ale ako mám preboha zbaliť kamošku?“

Stretol som ju na jazykovom kurze. Náhle schudla tak, že keď si dala mobil a cigarety do zadných vačkov, spadli jej gate. Kúpil som jej kávu bez cukru z automatu a ponúkol, že môže bývať u nás. Hnutie Occupy zachránilo Alejandre život! Od priateľa si zobrala len pár vecí a keďže nikoho v meste nepoznala, šla na ulicu. „Vieš čo robíš? Znižuješ hodnotu toho hnutia,“ povedal nato chalan z Googlu, „Tí ľudia tam pre niečo sú. O niečo im ide. Oni netrucujú, pretože sa s nimi dakto rozišiel, chápeš?“ Zbalila si pár vecí a šla si ľahnúť na dlažbu parku. Na joga karimatku.

Po celý čas, čo bola v Štátoch, sa s nikým nezoznámila. Na Liberty square spoznala do večera všetkých demonštrantov naokolo. Nadránom sedela s novou kamoškou v Battery parku na lavičke a pozerali na východ slnka. Pomáhala s prekladom materiálov do španielčiny. Wall Street Occupado! V utorok a vo štvrtok chodila na kurzy angličtiny do jazykovky a tam si aj si mohla dať sprchu. Stretol som ju s uterákom na hlave pri kávomate, všetky veci jej boli veľké. 

„Mužské vlastosti ako súťaživosť, individualizmus, sú zastúpené v týchto budovách,“ ukázala smerom na Wall street, „Všetko ženské sme komodifikovali. Rozdelili sme ženské úlohy medzi práčku, umývačku riadu, fast food a porno kanál. Ale kde je starostlivosť? Obyčajné ľudské teplo, ktoré nás lepilo dokopy? Nemali by ho poskytovať len ženy výmenou za prsteň. Starostlivosť by mala byť prítomná na každej úrovni. V pozdrave... Prečo sa zdravíme v tomto meste? Pretože nikdy nevieš, kto má zbraň. Ozbrojená spoločnosť je slušná spoločnosť, zvykne sa tu hovoriť.“

Alejandra si písala prejav, ktorý sa chystala prečítať v pracovnej skupine. Naďalej chodila denne do skupín a na zhromaždenia na Liberty square. Jeseň bola teplá, mierna. Predsa však bolo lepšie, keď spala v byte. Ako sa ochladzovalo, vedenie mesta začínalo s demonštrantmi strácať trpezlivosť. Starosta Bloomberg dal pod zásterkou starostlivosti námestie vypratať a vyčistiť. Na ceduli pripevnenej o zátaras stálo: Na tomto mieste je zakázané vztyčovať obytné objekty, tiež naťahovať laná, ktoré by mohli držať plachty, pokladať na zem podložky na spanie, ukladať tašky s oblečením na lavičky...

Mama prišla na návštevu akurát po tom, čo vypratali Liberty square. Nemala Ameriku rada. Indov volala Cigáni a čiernych ľudí sa úprimne bála: „Oni kričia. Inak ani nevedia hovoriť. Ešte aj do tých telefónov kričia!“ hovorila mi pošepky v metre. V Starbuckse som jej chcel kúpiť karamelovú kávu so zimnou príchuťou, sezónnu variáciu karamelovej. Mamu zaujímalo, o čom sa bavia dvaja chlapíci v kravatách pred nami. Hovorím, že sa dohadujú, odkiaľ je vlastne najlepšia whiskey. Jeden tvrdil, že zo Škótska, druhý zase, že über-whiskey sa volá bourbon a vyrába sa v Kentucky na kukuričnom základe. Mama odfrkla, že bourbon je predsa franzúzske slovo a že z Kentucky nemôže pochádzať nič okrem tej kukurice. „Nemáš pravdu, Kentucky Fried Chicken pochádza z Kentucky“, smial som sa.

Ráno sme všetci odchádzali na univerzitu. Mali sme zabalené desiate v servítke a k tomu termoska s kávou. Na sofe bývali kôpky vypratých a ožehlených vecí. Mama nástojila, aby som kúpil žehličku. Spolubývajúci Javier sa naučil slovo hastroš. „Ty hastroš! Ako krave z papule,“ hovorila mu mama, než začala jeho košele a tričká žehliť. Prestali sme hasiť špaky do kvetináča na parapetnej doske. Mama kúpila a vysadila kvety. Boh vie, ako sa v kvetinárstve na rohu dohovorila. Tri malé ihličnany, jeden pre každého, po Thanksgiving ich aj ozdobila. „Američania zdobia stromček už po Dni vďakyvzdania,“ povedal som jej. „Ha, vďakyvzdanie! Európa sa ich zbavila, lebo to boli náboženskí fanatici. Niečo ako tí nešťastní muzulmani. A oni teraz, keby mohli, vystrelia muzulmanov na Mars!“

Deň vďakyvzdania je krásny sviatok, snažil som sa to mame vysvetliť. Deň, keď pútnici, vysťahovalci a zblúdilci ďakujú za to, že o nich bolo postarané. Stáli sme pri trúbe, kde sa piekla morka – koľko kíl, toľko hodín. Alejandra si česala vlasy z okna a chumáče nosila do koša. Rusalka, Viktorka. Tak jej hovorila mama. Javier chystal slávnostný stôl, rovnal príbory a hrýzol si peru, čo robil vždy, keď v duchu riešil problém: Máme kábel s dĺžkou x a daným koncovým bodom, ten kábel je obtočený okolo stoličky, napríklad, a chceme vypočítať... Mame povedal: „Teta, ja vymýšľam riešenie, vďaka ktorému napríklad zostroja vysávač, čo bude sám chodiť po miestnosti. Už taký existuje, ale nedokáže fungovať na baterky, nato má priveľkú spotrebu. Do šnúry sa zamotá a preto potrebujeme vyriešiť...“ U nás vysáva mama. Papučou odkopávala šnúru a spievala si ľudovky.