Cvičná pitva
Knihy

Cvičná pitva
- Info
- Ukážky
- Recenzie
V poradí štvrtá zbierka Veľkého kamuflátora a mystika Petra Macsovszkého sa pohybuje na hraniciach poézie, esejistiky a filozofickej skladby. Ide o veľmi pestrú postmodernú fúziu, prienik množiny východných filozofických náuk s európskym postštrukturalisticko-dekonštruktivistickým myslením.
ABSENCIA: AMOR FATI
Bola by taká, aby sa o nej nemuselo písať. Písalo by sa iba o písaní o nej. (Ako napríklad teraz?)
Bola by predmetom jediného môjho písania. Toto jediné moje písanie by muselo prebiehať neosobne.
Bola by taká, že by sa v súvislosti s písaním o nej nemusela používať paradigma slovies „musieť“ a „nemusieť“.
Bola by jednou z tém jediného môjho písania o bytostiach jej pohlavia. (Bolo by to však iba gramatické pohlavie.)
Bola by podnetom na také interpretácie, ktoré by ju posúvali do oblasti čírej fikcie či metafory.
Bola by taká od prvej chvíle.
Bola by skutočne metaforou, ale iba vtedy, keby ju niekto – tým niekým by mohlo byť to, čo by sa dalo vtesnať do toho, čo označujeme osobným zámenom „ja“ – previedol cez most transkripcie.
Bola by, samozrejme, nejednoznačnou metaforou: jej metaforizovaná prítomnosť, zakliata do písma, by ani v najmenšom neobjasňovala, či sa píše o veci vyššej alebo nižšej.
Bola by naozaj zakliata, a preto: boli by: hrad, rytier, drak. Možno to, čomu hovoríme „ja“, by mohlo byť tým rytierom. (To sotva.)
Bola by manifestáciou súcna, úzko spätého s dynamizmom gramatických vzťahov. Tie vzťahy, tie spletence, by predstavovali sedem dračích hláv.
Bola by niečím, čo by presahovalo takúto manifestáciu, prekonávala by sedem stupňov dozrievania.
Bola by mimo syntaktických vzťahov, aj keď písanie o nej by vznikalo ako dôsledok schopnosti vytvárať také vzťahy. (Hrad.)
Bola by iba natoľko imaginárna, nakoľko sú imaginárne vlastnosti jazyka, v ktorom sa o nej píše, hovorí, číta.
Bola by bezo zvyšku a naplno obsiahnutá iba vo svojej absencii, nech už sa tá absencia manifestuje v čomkoľvek.
Bola by taká, aby sa o nej nemuselo písať. Písalo by sa iba o písaní o nej. (Ako napríklad teraz?)
Bola by predmetom jediného môjho písania. Toto jediné moje písanie by muselo prebiehať neosobne.
Bola by taká, že by sa v súvislosti s písaním o nej nemusela používať paradigma slovies „musieť“ a „nemusieť“.
Bola by jednou z tém jediného môjho písania o bytostiach jej pohlavia. (Bolo by to však iba gramatické pohlavie.)
Bola by podnetom na také interpretácie, ktoré by ju posúvali do oblasti čírej fikcie či metafory.
Bola by taká od prvej chvíle.
Bola by skutočne metaforou, ale iba vtedy, keby ju niekto – tým niekým by mohlo byť to, čo by sa dalo vtesnať do toho, čo označujeme osobným zámenom „ja“ – previedol cez most transkripcie.
Bola by, samozrejme, nejednoznačnou metaforou: jej metaforizovaná prítomnosť, zakliata do písma, by ani v najmenšom neobjasňovala, či sa píše o veci vyššej alebo nižšej.
Bola by naozaj zakliata, a preto: boli by: hrad, rytier, drak. Možno to, čomu hovoríme „ja“, by mohlo byť tým rytierom. (To sotva.)
Bola by manifestáciou súcna, úzko spätého s dynamizmom gramatických vzťahov. Tie vzťahy, tie spletence, by predstavovali sedem dračích hláv.
Bola by niečím, čo by presahovalo takúto manifestáciu, prekonávala by sedem stupňov dozrievania.
Bola by mimo syntaktických vzťahov, aj keď písanie o nej by vznikalo ako dôsledok schopnosti vytvárať také vzťahy. (Hrad.)
Bola by iba natoľko imaginárna, nakoľko sú imaginárne vlastnosti jazyka, v ktorom sa o nej píše, hovorí, číta.
Bola by bezo zvyšku a naplno obsiahnutá iba vo svojej absencii, nech už sa tá absencia manifestuje v čomkoľvek.
MULTIPRIECHODY
Užívateľovi tohto kódu by nemal prekážať žiaden z avizovaných kolapsov dôsledného a praktického myslenia.
Užívateľ tohto kódu práve dorazil k nebezpečnému priechodu. Prejsť nemožno, iba prekĺznuť. Vo chvíli, ktorú ani užívateľ tohto kódu nezbadá. Po dekódovaní už nič neostane na svojom mieste a ten, kto sa bude chcieť vrátiť, musí rátať s tým, že familiárne prostredia pohltila zmena.
Užívateľ tohto kódu súhlasí s paradoxmi, ktoré mu naservíruje tvorca kódu. Tvorca kódu nechápe, prečo by mal slepo aplikovať tú alebo onú konvenciu, keď nevie, kto, kedy a s akým úmyslom ju začal konštruovať. Tvorca kódu nechápe, prečo bol z procesu tvorby tej alebo onej konvencie vynechaný a prečo sa od neho vyžaduje, aby danú konvenciu prijal.
Vyľudnenými poľami intelektu sa nesie hlahol absentujúcej tradície. Iba jedna tradícia môže byť autenticky osvojovaná: tá subjektívna (privátna), ktorú aranžuje tvorca, užívateľ a interpretátor osobného kódu.
Tvorca kódu nechápe zabehané návyky cvičených opíc. Zatiaľ sa iba vyžíva v melancholických gestách koronerov. Konečne sa začína v epileptickej syntaxe spriechodnievať.
Užívateľ kódu neprenikne celkom do tajov kódu, v ktorom sa práve udomácňuje, ostane na povrchu, uspokojí sa s banálne konkrétnymi dekoráciami – karnevalové vírenie ako výplň trvania úplne postačuje.
Užívateľ iného kódu identifikuje v tejto fortifikcii čosi iné. Čudne zoradené grafické znaky: čiarky, bodky, kolmičky, vlnovky, oválne formy... Nevedome sa v priestore, kde sa podľa všetkého má nachádzať koncept mysle, vytvoria prekvapujúce analógie.
Ktorékoľvek písmeno začne považovať za znak, estetizujúcu štylizáciu zvukového prejavu, trvajúceho v našom koncepte (a konvencii) času. Zo súčtu analógií sa zrejme stane kód, ktorý nebude mať nič spoločné ani s jazykom, ani s literatúrou. A teda ani s dekoráciami tejto fortifikcie.
Nech užívateľ (takmer ktoréhokoľvek) kódu nájde svoj primeraný priechod, ak vôbec vie, čo sa tým myslieva. A koroner nech sa vráti k obhliadke zosnulých cvičených opíc.
Užívateľovi tohto kódu by nemal prekážať žiaden z avizovaných kolapsov dôsledného a praktického myslenia.
Užívateľ tohto kódu práve dorazil k nebezpečnému priechodu. Prejsť nemožno, iba prekĺznuť. Vo chvíli, ktorú ani užívateľ tohto kódu nezbadá. Po dekódovaní už nič neostane na svojom mieste a ten, kto sa bude chcieť vrátiť, musí rátať s tým, že familiárne prostredia pohltila zmena.
Užívateľ tohto kódu súhlasí s paradoxmi, ktoré mu naservíruje tvorca kódu. Tvorca kódu nechápe, prečo by mal slepo aplikovať tú alebo onú konvenciu, keď nevie, kto, kedy a s akým úmyslom ju začal konštruovať. Tvorca kódu nechápe, prečo bol z procesu tvorby tej alebo onej konvencie vynechaný a prečo sa od neho vyžaduje, aby danú konvenciu prijal.
Vyľudnenými poľami intelektu sa nesie hlahol absentujúcej tradície. Iba jedna tradícia môže byť autenticky osvojovaná: tá subjektívna (privátna), ktorú aranžuje tvorca, užívateľ a interpretátor osobného kódu.
Tvorca kódu nechápe zabehané návyky cvičených opíc. Zatiaľ sa iba vyžíva v melancholických gestách koronerov. Konečne sa začína v epileptickej syntaxe spriechodnievať.
Užívateľ kódu neprenikne celkom do tajov kódu, v ktorom sa práve udomácňuje, ostane na povrchu, uspokojí sa s banálne konkrétnymi dekoráciami – karnevalové vírenie ako výplň trvania úplne postačuje.
Užívateľ iného kódu identifikuje v tejto fortifikcii čosi iné. Čudne zoradené grafické znaky: čiarky, bodky, kolmičky, vlnovky, oválne formy... Nevedome sa v priestore, kde sa podľa všetkého má nachádzať koncept mysle, vytvoria prekvapujúce analógie.
Ktorékoľvek písmeno začne považovať za znak, estetizujúcu štylizáciu zvukového prejavu, trvajúceho v našom koncepte (a konvencii) času. Zo súčtu analógií sa zrejme stane kód, ktorý nebude mať nič spoločné ani s jazykom, ani s literatúrou. A teda ani s dekoráciami tejto fortifikcie.
Nech užívateľ (takmer ktoréhokoľvek) kódu nájde svoj primeraný priechod, ak vôbec vie, čo sa tým myslieva. A koroner nech sa vráti k obhliadke zosnulých cvičených opíc.
Žiadne recenzie.

Lešenie a laná
Kalligram, 2004

Mykať kostlivcami
Drewo & Srd, 2011

Želáte si novú kúpeľňu
Drewo & Srd, 2012

Strach z utópie
Drewo & Srd, 2000

Súmračná reč
Drewo & Srd, 1999

Hromozvonár
Kalligram, 2008

Frustraeón
Drewo & Srd, 2000