Apartmám 1K: Naše životy sú im ukradnuté

„Užívaš si byt? Chcem, aby si si to tam užila. Bola si už v brooklynskom múzeu? Choď sa prejsť do Park Slope! Ak si chceš kúpiť stromček, je to na mňa. Pod drezom nájdeš nejaké fľašky. Vravela si, že máš rada gin. Nalej si! Uži si to!“ Dostávalo sa mi VIP pozornosti len preto, že som pristala na stráženie mačky cez vianočné sviatky. V telefóne mal môj kolega otcovský hlas. Kontroloval, či sa mám dobre, či niečo nepotrebujem, či nie je najmenší problém s mačkou.

Opíjala som sa už len myšlienkou, že som na čas rezidentkou bytu v lepšej časti Brooklynu. Zvažovala som, že si sem zavolám známych, s ktorými som sa mala stretnúť na vianočnú večeru. Mohli by sme si púšťať hudbu z obrovskej aparatúry a dívať sa na Apple TV na plochej obrazovke. Nápad majiteľ bytu schválil v nasledujúcom maili. Tiež mi napadlo, že som si mala zavolať chalana, čo sa mi páči. Vedeli by sme dobre využiť obrovský matrac v spálni. Bohužiaľ, odišiel na sviatky domov, no bola som si istá, že nápad by u majiteľa bytu prešiel: „Kondómy sú pod umývadlom v kúpeľni. Dávaj si pozor!“

Všetky možnosti boli otvorené a tak som zrazu netúžila po inom, než sa pustiť do práce. Apartmán bol nato ako stvorený: dovnútra prenikalo málo svetla zvonku, okná boli totiž otočené do tehlovej steny oprotivnej budovy. Čakali ma celkom iné Vianoce – dni nad laptopom, vianočná večera v bezvýznamnej reštaurácii a dosýpanie granúl mačke. Napriek tomu som sa cítila slávnostne.  Dala som si štamperlík ginu a hlasnou zvučkou z Windowsu som informovala ťažké susedove kroky, že som ten druh občana, čo sa dokáže sústrediť na prácu dokonca aj pár dní pred sviatkom vianočným. Dokonalá Newyorčanka!

Biele tuby z antidpresív sa váľali všade po apartmáne. Nevšimla som si to v prvý večer, keď sme sa s majiteľom bytu stretli. Robil vtedy žúr pre starých členov katedry a tiež pre nás, nováčikov. Asi ich všetky pozbieral a zhromaždil kdesi pod umývadlom v kúpeľni. Alebo sa mu práve minuli. Najskôr to bolo ale moje zaslepenie New Yorkom, prvou návštevou najfotogenickejšieho mesta na svete. Nevšimla by som si to, ani keby som sa na jednej z túb pokĺzla a obliala ginom.

Na druhýkrát som tuby zaregistrovala, no zostalo to kdesi pod čiarou vedomia. Cestovala som z predmestia, aby som si od kolegu vyzdvihla starožitnú stolovú lampu. Bola som nadšená každou zámienkou na vychádzku do mesta: za lampu som zaplatila dva doláre, za lístok na vlak dvatsať. Súhlasila som, že zostanem na noc. Čo môže potešiť viac, ako držať v rukách sushi menu sediac oproti komusi novému, zatiaľ čo som sama bola nováčikom v meste. O pár pohárikov neskôr, dostalo sa mi pozvania „zložiť sa na extra matrac“. Zaspala som, ešte som ani nedokončila želanie dobrej noc...

Nasledujúce ráno som cestovala na predmestské internáty s gýčovou lampou v ruke. Moja hlava slúžila ako rezonátor japonským gongom. Brada mi klesla hneď, ako sme prešli brooklynskú stanicu Jamaica, prebrala som sa len na prestup a ďalej spala v kolísavom rytme. V polospánku sa mi vybavilo, že na umývadle boli biele tuby s nálepkou s menom majiteľa bytu. Vedľa bol dávkovač deň-po-dni. Pripomenulo mi to, aký je vlastne dátum. Skontrolovala som rozpis vlakov, kývla kolegovi a odišla z bytu na stanicu.

Vzala som to tak, že ak nechal tuby na umývadle rozhodol sa pre coming out ako depresiou trpiaci človek. Celú vec teda nebolo treba spomínať. Pre mňa to bola exotické, v NYC to bol výjav priemernosti. „Ukáž, nikdy som sa doteraz nestretla so šekom!“, zvolala som pri pohľade na staršiu kolegyňu vypisujúcu vodotlačový papierik. „Je to len dobrý spôsob, ako zaplatiť terapeutovi“, odpovedala stručne, vypísala sumu slovom a podpísala sa. Ak by som čokoľvek poznamela o bielych tubách, prezradila by som svoje tabula rasa vedomosti o chorobách duše. Nevravieť nič odporúča príslovie našich predkov. Biele tuby, a čo? Také obvyklé ako biely porcelán v kúpeľni.

Zbalila som sa na pár dní, urobila si plány, ako ich stráviť v okolí Park Slope a odišla do lepšej časti Brooklynu. Dni ubiehali v zvyčajnom boji o koncentráciu, večery som venovala spoločnosti. Práve som bola na veľmi neskorom brunchi, keď si kolegyňa všimla, že mám oči podmaľované akoby som predchádzajúcu noc prepila. Pravda je, že ďalší kolega kolaudoval, takže som pár pohárikov mala. Červené víno, ak sa pije neskoro večer, občas spôsobuje nočné mory. Možno som mala oči oťažené zlým spánkom a sny som si nepamätala. Alebo si moje telo zle poradilo s ginom spod drezu. Napokon na zlý alkohol, ako aj na chodenie do školy, som podľa slov neprajníkov už pristará.

Denne som posielala majiteľovi bytu veselé správy o mačke aj o mne: Obľúbený drink kráľovnej matky prispel k tomu, že som dnes ráno vyzerala celkom ako ona! Kanaďana to muselo rozveseliť. Práve som šla odoslať ďalšie predvianočné mailové pozdravy, keď sa zhora ozval opakovaný ťažký zvuk. Čo to je za divný zvuk? Kto sú tvoji susedia?;), spýtala som sa obyvateľa apartmánu 1K a odoslala e-mail. Zvuk kvapakajúcej vody doľahol hneď, ako som poslala správu, v ktorej som odvrátila jeho ponuku na nákup vianočného stromčeka na jeho účet. V byte bolo slabé pokrytie signálom, siahalo len kamsi k oknu spálne a ďalej už prázdno. On bol na tom podobne – sviatky trávil s bratom v Dominikánskej republike, kde-tu našiel netcafé, aby odoslal kontrolnú sms či mail. Byt bol ponorený medzi tehlovými múrmi, slnko ani signál sem nedočiahli.

Potrubie v kúpeľni bolo natreté nastrieborno ako vo Warholovej Factory. Zhrdzavené prúžky sa ťahali od hora-dolu. Tie pásiky medi na striebornom pozadí kopírovali trasy zatekajúcej vody. Chvíľu som si obzerala strieborné potrubie, aby som sa dovtípila, o čo ide. Medené pásiky tvorili letokruhy predchádzajúceho zatekania. Jedinú kuchynskú utierku som omotala okolo konca potrubia a vedro som pristavila tak, aby zachytávalo kvapky zo stropu. Potom som sa vybrala objavovať štvrť. Ako vždy, chuť na návštevu múzea na mňa prišla v pondelok. Prešla som sa s uzimenými psíčkarmi v Parku Slope a vošla do záberu kórejským svadobčanom. Keď som sa vrátila, v kúpeľni vody príliš nepribudlo. Zato pach vlhkej omietky bol zreteľnejší. Pootvárala som okná. Ako som ťahala okná hore, lebo tu sa otvárajú vysúvaním, kútikom oka som sledovala mačku, aby nevyskočila na betónový dvor za oknami.

Byt ihneď naplnil mrazivý chlad. Znovu som okná pozatvárala a zaistila. Sú síce otočené do vnútorného dvora, no byt je na prízemí. Predsa len, človek nad tým viacej rozmýšľa, keď je v byte sám. Navyše žena. Cítila som sa odrazu akosi krehko, možno z chladu, možno na mňa aj čosi liezlo. Postavila som vodu v kanvici na sporák, aby som si urobila teplý čaj. Bytom sa rozliehal jediný basový zvuk: dunenie chladničky. Môj hostiteľ ma varoval, že veľa jedla tam nenájdem, no čokoľvek nájdem, mám si dať. Na poličkách boli tégliky s omáčkami k čipsom. Dopriala som si veľkú misu nachos s pestom a mango chutney. Znelo to chutne, chutilo divne.

Ako som prežúvala navlhnuté mexické čipsy, započúvala som sa do zvukov prichádzajúcich zhora. Znelo to ako škripot špirál v matraci. Predstava, že ktosi v hornom byte zažíva príjemné chvíľky ma zamrzela. Čakalo ma pár sviatočných nocí na veľkom matraci len s mačkou pri nohách. Zvuk špirál nasledovalo akési kovové zadunenie a ďalej už len kvapakanie. Skontrolovala som dátum spotreby na čipsoch, svoju dávku som hodila do koša a zvyšok uložila naspäť na poličku. Mačka aj jej majiteľ jedli podobnú stravu – suché krekry, ktoré si on poľudšťoval omáčkami.

V kúpeľni sa náhle zotmelo. Kryt lampy sa naplnil až po okraj hrdzavou vodou, ktorá menila osvetlenie na akýsi chorobne tmavý moč. Napadlo mi, že by som viac nemala zažínať svetlo, aby som nespôsobila skrat. Tmavá kúpeľňa silne páchla odlupujúcou sa vlhkou omietkou a ešte čímsi, čo som nedokázala pomenovať. Všimla som si ďalšie dvere, ktoré som tu predtým nevidela. Viedli do maličkého šatníka s veľkým zrkadlom na zadnej strane dvier. Preskúmala som si tvár a zvážila, že miesto pohárika ginu by mi prospela tabletka paracetamolu.

Bar ani plochá obrazovka ma nezaujímali. Aparatúru som z lenivosti ani nezapojila, hudbu som si pustila z chrčiacich reproduktorov laptopu. Medzitým som sa snažila robiť, no cítila som silnú únavu. Vyliala som vedro, ktoré sa teraz plnilo oveľa rýchlejšie. Vyľakalo ma pomyslenie, že kvapkanie bude už len hustnúť. Podľa hodiniek sa schyľovalo k večeru. Zaklopala som teda na dvere apartmánu na poschodí. Potom na ďalšie a ešte tie vedľa. Samozrejme, že všetci boli cez Vianoce odcestovaní. Pre prípad, že sa obyvateľ bytu nad tým mojím vráti z práce, vyrobila som odkaz, prehľadala byt kvôli lepiacej páske a pripevnila ceduľku na dvere.

Kolegyňa, organizujúca vianočné stretnutie v bezprízornej reštaurácii písala, či by sme mohli mať vianočný večierok v mojom dočasnom byte. Hneď som ju poprosila o radu, čo robiť s blížiacimi sa záplavami. Tiesňová linka bola skôr riešením, keby voda už striekala po stenách v mohutnej riave. Z kúpeľne sa zatiaľ ozývalo len ťaživé odkvapkávanie v hustom rytme. Kolegyňa navrhla, aby som zavolala správcu. Hanbila som sa, že ma to nenapadlo samotnú. Niet pochyby, že o dom sa niekto stará.

Počula som kohosi búchať kladivom na chodbe. Potom ďalšie kovové údery zhora. Snáď už dávajú zatekajúce potrubie doporiadku. Vyšla som na chodbu a obrátila sa na ženu s kladivom. „Ty si tu nová, keď nevieš, kto je správcom?“ Žena zatĺkajúca klince bola jeho manželkou. Vysvetlila som jej svoje obavy, no ju to nijako nezaujalo. Otočila ku mne spuchnutú tvár a z kútika úst si vybrala ďalší klinec. Oči mala podliate akýmsi tieňom, akoby som sa nalíčila naopak. „Chceš, aby som ti zavolala správcu? No tak poď!“ Zišli sme výťahom do podzemia. Znovu som zacítila záhadný pach, ktorý sa miešal s mokrou omietkou v kúpeľni. Správca bol vysový Portorikánec s tvárou rovanko spuchnutou ako jeho manželka. Zopakovala som udalosti s potrubím, tentokrát naliehavým tónom. Zostal chladný, no prisľúbil, že príde a pozrie sa na to. Naokolo pobiehali mačky, smutne vychudnuté, no akosi veselšie než mačka, o ktorú som sa starala ja. Tá vyzerala takmer ľudsky, ťapkala zťažka bytom, akoby napitá vodou, trpiaca na kĺby.

Správca a jeho žena vošli do bytu, obzreli si potrubie, no nijako sa nezúčastnili môjho pohnutia. On hneď aj odišiel hovoriac, že čosi s tým ráno spraví. V byte bez svetla som celkom zabudla, že je už noc. Jeho žena sa tiež mala na odchod, rýchlo som ju chytila za rukáv. Rozprávala: „Viacerí nájomníci sa už stadeto odsťahovali, kvôli podobným problémom. To chlapík zhora. Nemá význam s ním hovoriť. Ani vám neotvorí.“ Zamávala si pred tvárou: „Je na liekoch.“ Zobrala si kladivo zo stola a kráčala preč zanechávajúc ma tu so zvukom vody a pachom plesne. Hneď som si aj spomenula, čo to bolo za pach, ktorý sa ťahal podzemím a prenikal aj do kúpeľne. Pleseň! Čerstvé aj staré vrstvy plesne.

Starodávny prostriedok proti vykrádačom hrobiek. Vlezieš mŕtvemu do kapusty a od toho momentu môžeš začať odratávať. Samozrejme, že nie každá pleseň je dokonalým zabijakom ako egyptská čierna pleseň. Niektoré ťa nechajú prežiť len preto, aby mohli žiť a rásť ony samy. Zabývajú sa v črevách a odtiaľ ich cievny systém šikovne roznesie do celého tela. Ony sa najedia prvé a hostiteľovi zostanú zvyšky. Často je to veľmi málo.  Dívaš sa do zrkadla a myslíš si, že si to ty. No si len hostiteľom pre kolónie plesní. Majú kontrolu nad tým, ako sa cítiš. Nafúknu tkanivá plynmi, takže vyzeráš spuchnuto. Myslíš si, že priberáš. Rozhodneš sa dať na diétu. No nedokážeš viac kontrolovať návaly chuti na sladké. Preto nahradíš všetko jedlo uhľohydrátmi, najmä čipsami a sladkosťami. Dúfaš, že telo má svoju inteligenciu a zdravo si pýta maškrty, je to hlas prírody, ktorý nasleduješ. Veď sa cítiš slabo a unavene, treba ti trochu energie zo sladkého. Teraz ťa do chladničky posielajú ony, zhluky plesní. Predstava, že telo patrí tebe je len ilúziou. S plesňami v každom tkanive na tebe viac nie je nič racionálneho, možno ani ľudského. Správaš sa divne. Začína sa ti to motať. A keď opíšeš doktorovi, ako sa cítiš, dostaneš bielu tubu tak, ako všetci ostatní. Nikoho nezaujíma, čo jedávaš. Nikomu neleží na srdci, ako bývaš. Tvoj osobný príbeh je nepodstatný.

Toľko Google o účinkoch plesní na ľudský organizmus. Prehrabala som sa stránkami rád a fórami plnými návalov hrôzy. Šla som do kúpeľne vyliať vedro. Zastala som a dívala sa, ako voda kvápe z lampy, spoza zrkadla a tiež v linkách svojej vlastnej histórie po striebornom potrubí kúrenia. Použila som už všetko, čo mohlo slúžiť ako handra. Tkanina v momente nasiakla hrdzavou vodou. Sused nad mojou hlavou, familiárne som ho v myšlienkach nazvala tým bláznivým človekom, naďalej chodil hore-dolu ťažkými krokmi. Nedarilo sa mi predstaviť si, čo to tam asi stvára. Je ťažké uhádnuť, o čo bláznom ide. Preto sú aj považovaní za bláznov. Podľa Googlu bol vlastne mega-kolóniou plesní posúvajúcou sa apartmánom. Hojdal sa sediac na matraci: struny škrípali. Alebo udieral po radiátore: dunivé kovové zvuky. Alebo len chodil: neúnavne. Náhly ostrý zvuk som si vysvetlila, že správca zavrel na noc vodu v celom baráku. Kvapkanie ustávalo. Naposledy som vyprázdnila vedro a pootvárala okná.  

Ochytala som si tvár a cítila, ako pripuchla. Moje útroby škrípali prenášajúc potravu, plesne už boli asi po večeri. Majiteľ bytu žiadne ďalšie správy neposielal. Mobil som nechala na parapete okna, kde bol najlepší signál. Prichádzala som nato, že na stráženie mačky som bola starostlivo vybraná ako posledná naivná osoba v meste. V týchto apartmánoch sa veci zvyknú prihodiť. Ako si oči zvykali na tmu, za oknom sa vynárala línia tehlového múru. Byt bol znovu ochromujúcu tichý. Vzduch zahustili výpary hrdzavej vody. Sen mi začal odkvapkávať na mozog, až ho zaplavil kusmi potrhaného vedomia. Posledná myšlienka: Spáva vôbec pleseň?

A znovu som začula vodu. Skoro ráno boli moje nervy strunami, na ktorých mohli kvapky poľahky hrať. Zvuky ma viedli za priečky stien a dole potrubím. Kovové črevá budovy vydávali zvuky akoby trávili pokazené jedlo. Za vetchými sadrovými stenami bolo všetko zhrdzavené a zatečené špinavou vodou. Zvuk napovedal, že ktosi v podzemí otvoril kohútik. Buď to bol správca alebo ten bláznivý človek. Keby nerušil, nikomu na ňom nezáleží. Prikrývka bola ťažká a studená. Nevedela som odhadnúť, či je len studená alebo už natiahla vlhkosť zo vzduchu. Mačka zamraučala, dupla na dlážku obrím skokom a to ma vystrelilo z postele. Pokožka pod vlasmi ma svrbela, viečka previsli. V zrkadle na dverách šatníka som pripomínala mačku. Hodiny tikali, bolo 5 hodín ráno. Na sporák som položila kanvicu s vodou na čaj.

Nápoj bol prihorúci na okamžité usrkávanie a do momentu, keď vyjde slnko, a ja budem môcť opustiť byt, bolo ešte priveľa času. Preto som v hlbokom tichu bodovy zapla vysávač. Vydával zvuk, akoby ho poháňal kerosén. Očakávala som, že sa zastaví správca a zabúcha na dvere. Možno aj klopal, no vysávač mal také obrátky, že klopanie som iste nezapočula. Keď som ho konečne vypla, ten bláznivý človek chodil po byte. Zrazu kroky zneli o čosi menej podivne. Našli sme spoločnú reč. Chcela som mu nejako naznačiť Človeče, musíš sa odtiaľto odsťahovať! Zvažovala som, že napíšem ešte jeden lístoček, na ktorom vysvetlím, že to kvapkajúca voda ho pripravila o rozum. Zvuk pružín v matraci znel ako súhlas. No kam by sa asi tak presťahoval? Zjavne nebol v stave urobiť dobrý obchod a zbaviť sa bytu. Ak napíšem Presťahuj sa, človeče!, môžem ho rovno poslať na ulicu. Vonku bola stále tma, no vedela som, že žiadny výhľad neskrýva. Cez filter prekvapkávala káva. Kávovar bol ulepený od mačacích chlpov. Človeče, musíš sa odtiaľto odsťahovať!, chystala som sa nalepiť na chladničku odkaz pre kolegu.

 V metre ktosi rozlial kapustovú polievku. Z kolien som si oberala mačacie chlpy a vdychovala lahodnú nakyslastú vôňu. Čierny muž oproti sa ľahučko usmieval, potom vstal, postavil sa do stredu vozňa, pekne pozdravil a rozprával. Naše životy sú im ukradnuté, povedal. V tichom súhlase sme všetci sklonili hlavy. Niektorí sa zvesili nad mobily, akoby to bola modlitebná knižka. Naše životy sú im ukradnuté. Nie sme podstatní. Je nás všade dosť. Množíme sa ako chrobáky. To je jediný spôsob, ako prežiť. Pretože pravda je taká, že naše životy sú im ukradnuté. Kývali sme sa v zákrutách zo strany na stranu, opretí o seba v zimníkoch. Ľudia šuchotali veľkými igelitovými taškami a dívali sa pred seba. Máme za úlohu zomrieť. Nie preto, že by sme boli smrteľní, ale preto, že v tomto meste na našich životoch nezáleží. Ľahko nás je nahradiť. Nájomník strieda nájomníka. Naše životy sú im ukradnuté.Vstala som a kráčala do stanice. Ako sviatkuješ? Verím, že si Vianoce v Brooklyne užívaš. Kúpila si si stromček? Určite si kúp stromček!