Poltvina vzrušuje krv
Potvina vzrušuje krv, no nie sexuálne. Fascinuje ho aj jej farba. Je unesený dôstojnosťou krvi, jej aristokratickou ležérnosťou s akou prúdi cievami, a tiež ako dravo dokáže vytrysknúť, keď sa v jej dráhe objaví diera. Raz si Poltvin porezal prst, keď krájal syr. Skamenel a strnulo pozoroval ako mu na koži rastie kvapka krvi. Inštinktívne si strčil prst do úst. Poltvin pocítil teplú, mierne sladkastú chuť a ešte čosi, čo nevedel popísať. Poltvin však nemusí nikomu nič vysvetľovať, zdôvodňovať, či vysvetľovať. Odvtedy už Poltvin vie ako chutí krv. Krv má chuť krvavú. Chutí ako krv. To mu stačí, pretože už vie svoje.
Poltvin cíti zvláštnu triašku, keď počuje niekoho vysloviť slovo krv. Poltvin je pri pohľade na krv často v rozpakoch, no nakoniec vždy spozná, že táto jeho neistota je väčšmi príjemná. Tak akosi vulgárne, zvrátene omamná. Poltvinovi neprekáža ani pohľad na vlastnú krv. Zvykol si na ňu. Je ňou naplnený. Je ňou sýty. Poltvin by azda mohol byť dobrým chirurgom, keďže sa nebojí krvi. Ibaže na to, aby bol niekto dobrým chirurgom, evidentne nestačí nebáť sa krvi, vrátane svojej vlastnej. Tak, či onak, Poltvin nie je chirurg. Poltvin je očarený krvou. Často myslí na krv. Poltvin myslí na svoju krv, ale aj na inú krv. Na krv obecne. Krv. Poltvin niekedy premýšľa tiež o zázračnosti krvi. Vyjavuje si v mysli obraz prvého pohybu krvi v tele. Srdce udrie prvýkrát. Plod v tele svojej matky sa pohne. Krv sa rozbehne v cievach ako nekonečne dlhý had a odteraz sa už bude hýbať stále. Až pokým ho opäť nezastaví srdce. Posledný úder, kŕčovitá systola.
Finálny pohyb srdca je žalostný, možno smutný, najviac hádam tragický, ale pre niekoho i agnostický. Ale jednako, prvý úder srdca – to je zázrak. Krv ožije. Tak si to Poltvin predstavuje, takto tomu verí.
Možnože niekedy prestane veriť. Ale čože je na tom čudné?! Azda len samotná krv je zvláštna. Takisto ako Poltvin. Ako ty.