„Vraj. Nič neviem.“
„Čo mám napísať do bulletinu? Režisér hľadá autora? Šesť postáv čaká na včerajší deň? Keby bol regulárne mŕtvy, môžeme mu vystrojiť panychídu a urobiť z neho klasika. Keby bol živý, mohli by sme mu na premiére zavesiť veniec na krk. A takto? Čo mám povedať na premiére? Stratila sa nám mŕtvola autora, prepáčte?“
„Možno sa dovtedy nájde.“
„Neviem, či sa mám na to tešiť, alebo sa toho báť.“

Keď sa na javisku vystriedalo sedem múz nezvestného majstra, moderátorka v čiernom pozvala na pódium herečku, ktorá mala prečítať úryvok z posledného majstrovho románu. Kým sa korpuletná herečka s rozmazaným mejkapom vyštverala na pódium, z hľadiska vybehla ďalšia múza. Po tvári jej tiekli slzy, dlhé čierne vlasy mala rozpustené. Postavila sa doprostred a začala čítať svoje básne na počesť majstra. Ľudia sa začali pomaly rozchádzať. Zuzana si to vychutnávala. Génius umlčaný bozkami a slzami svojich múz.

VILIAM Starý kocúr, ale milý. Rád pradie v jej náručí. Je spisovateľ, a slávny.
BEÁTA Skončilo sa to tým, že mu neodolala a on neodolal jej.
PETER Pohreby sú strašné, ale Peter by si teraz jeden celkom konkrétny veľmi želal.
ZUZANA Keď ešte mohla chodiť, rada behala po schodoch, hore aj dolu.
Kam odišiel? Ako odišiel, veď nikam nešiel, sedel na večierku, čítalo sa z jeho knihy, ktorú zároveň aj krstili, oslavoval, Beáta tam bola tiež,len nie do konca, a teraz sa tešila, že mu zavolá ... Ako to, že odišiel ... navždy ... prečo ... kam ...? Beáta sleduje písmenká, ktoré oznamujú Viliamovu náhlu a tragickú smrť. Nič konkrétne. Ako to, že zomrel? Zavolá mu.