V záhrade na pokraji raja

Na tejto lúke na kopci
vonia hriech:
cítime sa
šťastní.

Na očiach zlato,
hýrime v hmýrení.
Zostaňme,
kým trvám.


Kto vie?

Kto vie,
že som šla
popri rieke
a vietor mi strapatil
stránky tvojich listov.
Kto vie, že keď si nebol,
tak som ani netušila?


Objatie

Mrzí ma, keď prší
a keď sa vietor posmieva
Na rany byliny
a na tú jednu ešte neviem
čo by som...


Večerné dejiny

Tvár má tisíc storočí.
Kriesim ich
nočným pohľadom.
Slová už zaľahli,
ale hučí tu ticho.
Riasa v oku,
želajme si niečo.

Nech to nebolí.


Blázon

Učila som sa o Bláznovi,
o jeho žltom hábe
a pierku za klobúkom,
o bielom psovi
a odhodlaní urobiť krok vpred.

Jedno pierko nenahradí krídla –
ale napísať ním môže celý svet.
 

Vitráž

V očiach mám mozaiku
z farebného skla.

Slnku sa páči
meniť sa vo mne
na dúhu.


Znova

Odznova a zas
sa spúšťam
po klzkých brehoch
až ku korytu rieky
zvábená prúdom
vrhám sa do nej
snívam
a potom
ako bedár
schúlená
s hlavou na kolenách
plačem
že brehy sú strmé
a rieka divoká.


Som takmer preč

Opustená v rozprestretých vlasoch
zabudla som, kde patrím.
Dve hodiny po polnoci
môže byť toto iba ďalší
nepokojný sen.
Vraj aj neláska je iba
inou formou lásky.
Raz v tme povieš
moje meno.

Budem si to pamätať.