Stopy vnútri svetla

Bola som mizerná učnica nihilizmu,
nestotožnila som sa so žiadnymi teóriami ničoty,
prenasledovala ma láska,
nútila ma podriadiť sa jej vôli

Preto sa hlásim, kam patrím: k polnočnej krajine,
obalenej hviezdami z blčiacich fakieľ

Čo sa nedá vykopať, treba vysnívať,
spolu so zlatníckou dielňou
a ukradnutou korunou kráľa,
s listinami medzi šošovkami ďalekohľadu

Lebo o sebe sme sa dozvedali
z cudzích kroník, dopátrali sme sa,
kto sme, z textov nepriateľov

Chýbajú mi predkovia,
otváram dvere a po mene ich vyvolávam z tmy:
Ľudovít, Adela, Ján, Božena, Milan, Vladimír,
kráčam im naproti stopami vnútri svetla

Stretávame sa za mestom,
kde pouličné lampy obhrýzajú plechovky kokakoly,
poprepletaní ramenami vytvárame prstenec
okolo starých Slovákov, okolo Moravanov,
mlčíme o tom istom

O ovci blúdiacej bez duchovnej trávy,
o pastierovi so žalostným srdcom

Chýbajú mi svätí
zjavujúci sa na zlatých velocipédoch v letiskovej hale,
spirituálny peletón,
otáčajúci vidlicami nášho príbehu
v súkolí času
Opinio deorum, viera v tušené,
otvárajúca budúcnosť medzi terminálmi,
stuhovú slávnosť na konci aleje

Chýba mi národ