Poetka, vydavateľka a šéfredaktorka Stanislava Chrobáková Repar uverejnila v denníku Pravda v rubrike Analýzy a postrehy pozoruhodný text. Volá sa Vešať všetko na internet? Majú printové médiá budúcnosť? U nás v redakcii sme sa mu potešili a pustili sme sa do čítania. Keď sme ho dočítali, dlho sme sedeli a mlčali. Nie, že by nás ovalila múdrosť a jasnozrivosť tohto textu, skôr naopak. Získali sme pocit, že šéfredaktorka literárneho časopisu Fraktál sa s kladivom v ruke, po vzore luddistov, ktorí rozbíjali tkáčske stavy, čoskoro rozbehne do najbližšej serverovne, roztlčie všetky servery a tak zabráni zániku printových médií.

"Nie je to tak dávno, čo som sa od kompetentných úradníkov z istej celoslovensky pôsobiacej inštitúcie dozvedela, že na printové média sa dnes už treba pozerať v podstate ako na fosílie: sú to vykopávky a doba je dnes už inde," začína svoj text S. Chrobáková Repar. To, čo je pre ňu novinkou, je pre ľudí, pohybujúcich sa v mediálnej oblasti už stará vec - minimálne 15 rokov náklady papierových novín a časopisov smrteľne klesajú. Pre veľkých vydavateľov sú len na obtiaž a viac menej čakajú, kedy zomrú ich poslední čitatelia a predplatitelia, aby ich úplne zrušili. Papier končí a vychádzať budú len špecializované printy, to je trend, ktorý sa nedá zastaviť. 

Trest či motivácia?

Text pokračuje nasledovne: "Ak sa teda chce niekto zapojiť do obehu informácií a hodnôt a má chuť svoje výstupy šíriť, nech sa len pekne spoľahne na digitalizované obsahy aj formy a opustí Guttenbergovu galaxiu. Čím skôr, tým lepšie. Že to príslušní úradníci mysleli naozaj vážne, dokazuje nastavenie grantových pravidiel v tej istej inštitúcii... Takáto finančná iniciácia „prechodu do digitálnej doby“ však nie je ničím iným ako trestom za zotrvávanie pri náročnejších modeloch pôsobenia i publikovania: finančne, distribučne aj komunikačne." Aby ste tomu porozumeli: šéfredaktorku printového štvrťročníka Fraktál pobúrilo, že musí spolufinancovať svoj magazín vo výške 10%, namiesto 5%, ako to majú nastavené digitálne časopisy. Ona tomu hovorí "trest", lenže ako má štátom poverená inštitúcia, ktorá z verejných zdrojov rozdeľuje peniaze na granty, motivovať vydavateľov (v tomto prípade literárnych a iných magazínov), aby svoju záľubu či koníček prevádzkovali efektívnejšie a s ohľadom na daňových poplatníkov?

Zlí úradníci

Aby to nevyzeralo, že šéfredaktorka a vydavateľka háji len svoj Fraktál, naznačuje čosi o digitálnom spisahaní úradníkov, ktoré postihlo komplet všetkých vydavateľov: "Vieme, že do podobných digitálnych rámcov uvažovania (a seba/realizácie) sú čoraz väčšmi vytláčané a vtesnávané aj iné média – týždenníky, ba aj denníky. Noviny sa s týmto „prelomovým rozhodnutím“ boria už celé roky... Nie je to však nič iné ako prejav nedostatočnej (základnej) kompetencie, zato dostatočnej (slepej) improvizácie. Skrátka, „účelová aplikácia“ šitá horúcou (úradníckou) ihlou." V preklade: nie vydavatelia sa rozhodli, že prejdú na digitál (ak si chceli udržať čitateľov a tržby z reklamy, iné im neostávalo), ale prikázali im to to akýsi zlí úradníci. 

Predĺžený orgán zmyslu

Napokon nás pri čítaní tejto pozoruhodnej analýzy zaujal postreh, že ak sa ľudia dostanú k obsahu (ktorý ich zaujíma) rýchlejšie a lacnejšie, ohrozí to snáď aj celú kultúru: "Na internete však chýba najmä potrebné vyvinuté úsilie prijímateľa, tiež výberovosť záberu a, paradoxne, vedomie príslušnosti k istému celku. Kniha alebo literárny časopis ako artefakt nie je len prostriedok – je naším predĺženým „orgánom zmyslu“. V preklade to zrejme znamená, že ak čitateľ nevyvinie nejaké úsilie, aby sa dostal ku knihe či literárnemu časopisu, o čosi dôležité príde, prinajmenšom o pocit, že patrí k akejsi výnimočnej komunite. 

Dôležitý je čitateľ

Knihy a časopisy stále vychádzajú a trúfam si povedať, že vďaka digitalizácii ich číta aj viac ľudí. Pretože ak je v tejto komunikácii niekto naozaj dôležitý, sú to predovšetkým čitatelia. Prečo by mal čitateľ alebo čitateľka podstupovať zbytočné úsilie, napríklad striehnuť, kedy časopis vyjde, hľadať miesto, kde si ho môže kúpiť, prípadne si ho predplatiť, potom vláčiť kúpený časopis hore-dolu a napokon, keď papierové stránky vznešene a upokojujúco pri čítaní došumia, vynorí sa otázka: čo s tým papierom? Odložiť si ho? Alebo hneď vyhodiť? Čo ak sa budem chcieť k nejakému článku vrátiť, mám si kamsi napísať poznámku, v ktorom čísle a na ktorej sa strane sa článok nachádza? 

Malé porovnanie

Štvrťročník Fraktál je hrubý a poctivo pripravený literárny magazín, plný kvalitných textov. Porovnajme si ho však s iným literárnym čítaním. Volá sa PLAV (platforma pre literatúru a výskum) a je to digitálny magazín, ktorý vznikol v roku 2016. Neuverejňuje básničky ani poviedky, ale len odbornú literárnovednú publicistiku. Redakciu tvoria traja ľudia, nahadzovanie článkov a prevádzku magazínu fyzicky robí jeden človek. Všetko, čo PLAV od svojho vzniku uverejnil, je okamžite dostupné. Jednotlivé texty navštívilo od 1400 až do 3000 čitateľov, čo sú pekné čísla, vzhľadom na to, aký obsah PLAV ponúka. Ak si na stránkach FPU (Fond na podporu umenia) nájdete, koľko dostane na výrobu Fraktál a koľko PLAV, rozdiel je ohromujúci. Z tohto pohľadu je nepochopiteľné, čo šéfredaktorka a vydavateľka Fraktálu vlastne rieši. Buď chce, aby obsah, ktorý vyrába, čítalo čo najviac ľudí, alebo je jej to jedno a všetko pre ňu skončí, keď nové číslo pošle do tlače. Aj vzhľadom na to, že na Slovensku vychádza 11 printových literárnych a knižných časopisov, zväčša s podporou FPU, možno by mala konečne precitnúť, zmieriť sa s tým, že printy čítajú už len dôchodcovia a začať budovať Fraktál ako moderné digitálne médium.